Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: po- znali to slovo i používali ho vo svojich rečiach, týkajúcich sa minu- losti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašného. Hladko im plynulo z úst a vyvolávalo predstavy, plné rozprávkovej hmly a obratov, ktoré príjemne vzrušovali. Polia neboli rozryté, mestá nehoreli a krv, aká- si zvláštna, krásna krv, bezbolestne vytekala z rán. Ba ani v smrti nebolo nič hrozného. Komár, keď sa rozhovoril o Bosne a spomínal, ako jeho priateľ, zasiahnutý guľkou do srdca, padol, usmieval sa, akoby bol rozprával rozprávku z „Tisíc a jednej noci“. Ľudia ho radi počúvali a Komár, kedykoľvek naskytla sa mu príležitosť, rozprával znova. Časom pridal k nej, časom z nej utrhol, pozmenil a to v Ráz- tokách bolo takmer všetko, čo ľudia o vojne vedeli.
A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v pl- nom prúde. Ráztoky – ako sa vravelo – ležali pánu bohu za chrb- tom, v najsevernejšej čiastke Slovenska; zvesti, ktoré sem pricho- dili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria. Počuli, koľko Rusov sa utopilo v Mazúrskych močiaroch, ako komitáči strieľali v Srbsku na uhorské vojsko a ako vojaci na Doberdovskej planine umierali smädom, ale to všetko dialo sa kdesi ďaleko. V Ráztokách nepoznali kanóny ani strojové pušky: granáty plietli si so šrapnelmi a ťažké motorové delá, ktoré v okruhu štyroch kilometrov rozbíjali okná, pokladali za akési nadprirodzené tvory, majúce rozum a slobodnú vôľu. Zabíjali len ľudí zlých, borili len zosodomčené mestá; dobrí ľudia víťazili, a keď sa stalo, že niektorý z nich padol, bol hrdinom a šiel rovno do neba.
Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vô- bec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek
a keby im nebola uderila priamo na srdce. Ale vojna neváhala.
Ráztoky, hoci ležali pánu bohu za chrbtom, našla a ponorila ich do víru tej ukrutnej svetovej ruvačky.
Prvým takýmto zväzkom, ktorým si vojna pripútala Ráztoky, bol Komárov syn Vojtech. Prišiel na dovolenku a doniesol prestrelenú ruku, ktorá sa tešila neobyčajnej pozornosti celých Ráztok. Obracali ju, prezerali ako nevídanú zvláštnosť, hovorili o nej dlho, ale nebo- lo na tom predsa nič zvláštneho. Guľka prevŕtala ruku a išla ďalej, možno niekomu do srdca, ale to nevadilo. Komárovi rana zacelela a on hýbal rukou, akoby sa nič nebolo stalo.
– To je nič, – vraveli ľudia a vraveli to dotiaľ, kým neprišiel Juro Povala, otec troch detí, ktorému črep zo šrapnela uťal tri prsty na ľavej ruke. Vtedy sa Ráztočania dozvedeli, že šrapnel sa trhá vo vzduchu. Juro Povala bol chlap silný ako dub. Domov prišiel vese- lý, ale keď odchodil, plakal, a Ráztočania, vidiac v očiach človeka, ktorý nikdy neplakal, slzy, prvý raz a ukrutne sa pohoršili na vojnu.