logo-mini
Živý bič

Živý bič

Živý bič patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy. Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca „pánubohu za chrbtom", avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem.

Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: po- znali to slovo i používali ho vo svojich rečiach, týkajúcich sa minu- losti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašného. Hladko im plynulo z úst a vyvolávalo predstavy, plné rozprávkovej hmly a obratov, ktoré príjemne vzrušovali. Polia neboli rozryté, mestá nehoreli a krv, aká- si zvláštna, krásna krv, bezbolestne vytekala z rán. Ba ani v smrti nebolo nič hrozného. Komár, keď sa rozhovoril o Bosne a spomínal, ako jeho priateľ, zasiahnutý guľkou do srdca, padol, usmieval sa, akoby bol rozprával rozprávku z „Tisíc a jednej noci“. Ľudia ho radi počúvali a Komár, kedykoľvek naskytla sa mu príležitosť, rozprával znova. Časom pridal k nej, časom z nej utrhol, pozmenil a to v Ráz- tokách bolo takmer všetko, čo ľudia o vojne vedeli.

A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v pl- nom prúde. Ráztoky – ako sa vravelo  – ležali pánu  bohu za chrb- tom, v najsevernejšej čiastke Slovenska;  zvesti, ktoré sem pricho- dili, boli ako precedené, bez sily, bez ostria. Počuli, koľko Rusov sa utopilo  v Mazúrskych močiaroch, ako komitáči strieľali v Srbsku na uhorské vojsko a ako vojaci na Doberdovskej planine umierali smädom, ale to všetko dialo sa kdesi ďaleko. V Ráztokách nepoznali kanóny ani strojové  pušky: granáty plietli si so šrapnelmi a ťažké motorové delá, ktoré  v okruhu štyroch kilometrov rozbíjali  okná, pokladali  za akési nadprirodzené tvory, majúce rozum a slobodnú vôľu. Zabíjali len ľudí zlých, borili len zosodomčené mestá; dobrí ľudia víťazili, a keď sa stalo, že niektorý z nich padol, bol hrdinom a šiel rovno do neba.

Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by pochopili vô- bec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila  za driek

a keby im nebola  uderila priamo na srdce.  Ale vojna neváhala.

Ráztoky, hoci ležali pánu bohu za chrbtom, našla a ponorila ich do víru tej ukrutnej svetovej ruvačky.

Prvým takýmto zväzkom, ktorým si vojna pripútala Ráztoky, bol Komárov syn Vojtech. Prišiel na dovolenku a doniesol prestrelenú ruku, ktorá sa tešila neobyčajnej pozornosti celých Ráztok. Obracali ju, prezerali ako nevídanú zvláštnosť, hovorili o nej dlho, ale nebo- lo na tom predsa nič zvláštneho. Guľka prevŕtala ruku a išla ďalej, možno niekomu do srdca, ale to nevadilo. Komárovi rana  zacelela a on hýbal rukou, akoby sa nič nebolo stalo.

– To je nič, – vraveli ľudia a vraveli to dotiaľ, kým neprišiel Juro Povala, otec troch  detí, ktorému črep zo šrapnela uťal tri prsty  na ľavej ruke. Vtedy sa Ráztočania dozvedeli, že šrapnel sa trhá vo vzduchu. Juro Povala bol chlap silný ako dub. Domov prišiel  vese- lý, ale keď odchodil, plakal, a Ráztočania, vidiac v očiach človeka, ktorý nikdy neplakal, slzy, prvý raz a ukrutne sa pohoršili na vojnu.

– Predsa je tá vojna len zlá, – povedali a ich pohoršenie rástlo zo dňa na deň, lebo vojna začala im rezať do živého.  Z obchodov začala sa tratiť  múka, potravné články, petrolej a ostatné začalo akosi navidomoči dražieť. Mužov začalo z mesiaca na mesiac ubú- dať; pustnúce polia volali za nimi, no ako odpoveď na ich volanie znel plač žien a detí predčasne dozrievajúcich. Prišli rekvirácie, pôžičky, nútené furmanky; takmer nebolo dňa, aby sa nestalo niečo vzrušujúce. Prichodili smrtné oznámenia, ktoré  padali sťa údery železnej päste na celé rodiny. Postihnutí hrbili sa pod nimi, zvíjali ako železné obruče pod mlatom kováča.

Zavládol strašný zmätok, v ktorom i ľudské pocity akoby sa boli začali meniť. Slnko sa zatiahlo oceľovým povlakom, polia sa pretia- hli, spustli a tým, čo v nich pracovali, boli ľahostajné ťažké kvapky potu, ktorý v úmornej robote rinul sa po tele a napájal ľanové košele. Ovládala ich len akási zvieracia, hrozná ľahostajnosť, pod ktorou búrilo skrivenými dojmami rozvírené podvedomie.

Hoci už tri roky trval tento  stav, miera  – ako sa zdalo – nebola dovŕšená. Zo všetkého toho chýbala bezprostrednosť, lebo všetko,

čo sa dialo, dialo sa kdesi ďaleko, mimo nich.

Ale vtedy,  asi po troch  rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej vojenskej uniforme, odstávajúcej od predčasne vy- schnutého tela. Bol nahnutý k zemi, a ako šiel, vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý  rukáv, v ktorom nebolo ruky. Tvárou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla  cez ústa a končila sa až na brade,  súc silne nasiaknutá far- bou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudol hneď na ňu. Tak, ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany, čo vznikla pod úderom biča; tvár pod ňou akosi sa vypäla, stuhla i dostala zvlášt- ny, neobyčajne slávnostný výraz  pamätnej tabule, pevne  pribitej dvojicou hnedých očú na hlave.

Vojak s námahou a zadychčaný prekračoval jarky, pretekajúce cestou. Slnko tuho sa lepilo k zaparenej zemi, no voda nemala kedy obschnúť. Miestami, v úbočiach, kde sa slnko tak nedostávalo, ležali ešte ostrovy špinavého snehu, ktorý  v tej záplave silne hnedých farieb pôsobil nepríjemne. Vytekala spod neho kalná voda, žblnko- tajúca v priekopách a znášajúca rozmočené smeti, ktoré  sa zasta- vovali v drobných hrádzach a páchli jarnou vôňou, vzbudzujúcou pocit sviežosti a veselosti.