logo-mini
Žena zo sekáča

Žena zo sekáča

Priateľstvo z druhej ruky - rozhovor, radu alebo spoločnosť tým, ktorí sa cítia osamelí - ponúka hlavná hrdinka Čaba z knihy Žena zo sekáča

Malé mesto
V to ráno vyzerala lacná hovnovohnedá farba
na stene úradu práce o niečo menej hovnovo.
Konár obsypaný krikľavožltými listami kreslil
v nekonečných návaloch vetra drsnou kôrou
do omietky dlhú šikmú čiaru. Použité lístky
na autobus sa povaľovali vedľa obrubníka ako
zoschnutí starci na nudistickej pláži. Nikto sa
nenáhlil. Po ulici malátne kráčala vôňa leča
z papriky lacno kúpenej na pľaci. Hodiny na
veži Malého mesta monotónne odbíjali osem.
Kdesi zarachotila padajúca omietka. Ženy
s igelitkami v ruke kráčali do obchodov nakupovať
mäso v akcii. Muži sa chystali obsadiť
tých pár pracovných miest, čo ešte v Malom
meste boli. Dôchodkyne sa šmochtali k lekárovi,
dôchodcovia na prvé čapované pivo. Vlhká
hmla poschovávaná v prvých spadnutých
listoch sa ticho vyparovala na teplom jesennom
slnku. Deti so školskými taškami ju chytali
do farebných vrecúšok na prezuvky. Ráno
odkvapkávalo pomaly ako stuhnutý med na
lyžičke ponorenej v studenej káve. V meste
zdochol pes. Jeho ťažký zápach pripravil obyvateľov
o posledné zvyšky ilúzie, ktorú ktosi
nazval chuťou do života. Nikto sa neusmieval.

Iba moje sivé, tetracyklínom zničené zuby prerezávali
povetrie v nemom úsmeve. Posledný
raz. Otvorila som nevzhľadné železné dvere
úradu práce a vtiahla som do nosa spotený
vzduch, ktorý sa potácal po miestnosti. Maličká
kosoštvorcová miestnosť bez okien bola plná
nervóznych ľudí. Všetci chceli čím skôr vypadnúť.
Ktosi páchol ako vajíčkový šalát. Napriek
tomu som znova vtiahla do nosa vzduch
a stisla pery. Do rúk som vzala zelenú ceruzu
a napísala svoje meno na papier visiaci pri
dverách. Moje návštevy na úrade práce mi znepríjemňovali
život dlhých päť rokov. Päť rokov
čakania, vysvetľovania a podozrievavého pohľadu
úradníčky. Päť rokov životopisov, žiadostí
o zamestnanie a záporných odpovedí.
Päť rokov dlhých ako fronta na sociálku na
našej pošte. Vždy tá istá otázka: „Našli ste si
zamestnanie?“ Vždy tá istá záporná odpoveď.
Konkurzy sa striedali ako vagóny idúceho vlaku.
Rovnaké otázky a rovnaké odpovede. Nekonečné
hodiny strávené v nevetraných miestnostiach.
Šaty? Z výpredaja. Špagety v akcii. Zelenina
za pár šupov v obchodnom reťazci Pidl. Päť
dlhých rokov som brala sociálku a premýšľala,
čo vlastne môžem v Malom meste robiť. Brať
sociálku do konca života. Zbaliť prvého chla

pa, vydať sa a – ako väčšina žien v tomto meste
– rodiť deti. Alebo makať načierno a tŕpnuť,
či dostanem výplatu. Poslednú možnosť – odsťahovať
sa do Veľkého mesta – som si nechala
pre istotu na záver. Šla som na to špeciálnou
vylučovacou metódou. Vylúčila som hlúposti.
A tak mi zostala jediná možnosť. Pretože
nakoniec musíš niečo robiť. A ak nerobíš,
donekonečna sa ťa na to pýtajú: „Čo vlastne
robíte? Kde pracujete?“ Otázky, ktoré mi kladú
ľudia pri prvom stretnutí. Nikto sa ťa neopýta,
aký máš politický názor, alebo čo sa ti
snívalo. Vždy som sa cítila hlúpo: „Som na
pracáku.“ „Aha,“ povedal dotyčný a ja som cítila,
že som pre neho v tejto chvíli prestala
existovať. Byť na úrade práce je rovnaké ako
byť parazitom. Niektorí mi rovno šplechli do
tváre, že na mňa robia.
Musela som odísť. Niečo vymyslieť. Niečo,
čo môžem robiť iba ja. Za čo budú chcieť rozmaznaní
ľudia vo Veľkom meste platiť. Premýšľala
som, v čom môžem byť výnimočná.
Keďže som sa narodila, a v knihách často
omieľajú reči o jedinečnosti každého človeka,
musím mať nejakú výnimočnú vlastnosť, ktorú
som prehliadla. Začala som sa pozorovať.
Začala som pozorovať aj iných ľudí. Ich reakcie,
spôsob, akým sa ku mne správajú