logo-mini
Za vyšným mlynom

Za vyšným mlynom

Urbanova prozaická tvorba patří k trvalým hodnotám slovenského písemnictví. Psal realistické povídky a novely ze života horalů, romány z období Druhé světové války. V trilogii Živý bič, Hmly na úsvite a V osídlach zachytil osudy obyvatelů hornooravského kraje ve 20. letech a 30. letech 20. století. Uměleckou a dokumentární hodnotou vynikají hlavně jeho knihy vzpomínek

Jedného rána, keď išli Malkovčania kosiť bory, našli
ho – milenca Katreny Zalčíkovej – v lese za Vyšným
mlynom. Pravú ruku mal na očiach, sťaby sa bál hľa-
dieť do slnka, a ľavou zvieral neprirodzene stiahnutý
bok. Bola v ňom veľká, čierna diera, a keď ho Malko-
včania zazreli, spoza košele vychodili už mravce, ktoré
sa tvrdošijne dobýjali k zaťatým perám.
Zarazili sa náramne. Štefan Hríň, ktorý ho zbadal,
sa len prežehnal, Krupa zabožekal a Jano Oleň, idúci
za nimi, dupkom sa obrátil a zabehol do dediny. Bol
dýchavičný, a kým dobehol k domu Petra Štelinu, oči
mal vyvalené a pot sa lial z neho cícerkom. No stačil
ešte vbehnúť do izby, sadnúť na lavicu a vyjachtať:

– Jano. . . ech. . . váš syn.
Peter Štelina mal misu pred sebou. Práve raňajko-
val. Keď to počul, len si ústa rukávom pretrel a lyžica
mu spadla na zem.
– Čo?
– Váš syn. . .
– Jano?
– Hej.
– A čo?
– Zabitý, – mrvil Oleň medzi zubami.
Pri tomto hroznom slove Štelinu akoby päsťou do
pŕs udreli. Skočil, vypäl sa a stenavo zrúkol:
– Kde?
– Za Vyšným mlynom. . . V lese.
Štelina strhol zo žŕdky kabát, založil si klobúk na
hlavu a zabudnúc i dvere za sebou zatvoriť, vybe-
hol na dvor. Tam ho už čakal hŕba ľudí, dobiehajú-
cich zo všetkých strán. Stáli pri plotoch so zvedavými
tvárami, ktoré sa chveli nedočkavosťou. Peter Štelina
hodil po nich pohľadom, a keď ich videl stŕpnutých
neslýchanou novinou, zvolal:
– Syn môj jediný. . .

Viac toho predpoludnia nepovedal. Rozbehol sa
hore grúňom. Ľudia za ním. Bežali opreteky, a keď
už nevládali, zastavovali sa s rozpálenými tvárami, v
ktorých horeli čudné, široké oči. Na nič sa nespyto-
vali, len sa strhávali a bežali ďalej, a keď dobehli za
Vyšný mlyn, do lesa, bola ich už celá kopa, upotených
ľudských tvárí, sebeckých v nedočkavosti.
– Kde je? Kde? – ozývalo sa lesom.
– Tu, – znela odpoveď.
Napokon ho zazreli. Ležal pod ohnutým starým
borom v jarku: kabát mal rozopätý, rozdrapenú ko-
šeľu a ľavá noha, ako sa potkol v behu, ohla sa pod
neho. Peter Štelina, zazrúc ho v tejto polohe, skočil k
nemu. Objal ho a náramne sa rozplakal.
Bol to vzlykavý, ťažký plač človeka, nenaučeného
plakať. Keď ho ľudia počuli v onej hroznej sile zvie-
raťa raneného ľútosťou, skláňali hlavy a do očí sa im
drali slzy.
Prvý sa spamätal Štefan Hríň.
– Odniesť ho treba, – zavolal.
Chlapi prisvedčili.
– Nosidlá by sa zišli.

– Nosidlá, nosidlá! – ozvalo sa lesom volanie.
Chlapi sa rozbehli a o chvíľu sa vrátili s čečino-
vými nosidlami. Mladého Štelinu položili na ne, od-
niesli domov, vystreli v komore na lavicu a prikryli
plachtou.
Katrena Zalčíková, ku ktorej chodieval Jano Šte-
lina, pásla za malkovskými bormi dobytok. Raz alebo
dva razy do týždňa chodievala domov prezliecť sa a
vziať si potrebné veci, aby tu, odlúčená od sveta, ne-
trpela núdzu. Toho dňa nemienila ísť, ale ju posadlo
čosi, takže sa vychytila a ešte pred obedom prišla do-
mov.
Keď sa dozvedela, čo sa s Janom Štelinom stalo,
sprvu nechcela nijako veriť, no potom ju naraz obišiel
strach. Zbledla ako stena a – hybaj do Štelinov.
Ženy sa práve modlili modlitby za mŕtvych, keď
vošla do komory. Pri okne zazrela starého Štelinu s
hlavou ponorenou v dlaniach a v kúte plačúce ženy.
Zarazená ostala stáť vo dverách. Vedela už, čo sa
stalo, ale prostredie, do ktorého vpadla, ju ohromilo,
zmrvilo celú.
– Ježiš, sváku, čo je? – zvolala vydeseným hlasom.

Peter Štelina zdvihol hlavu. Pozrel na ňu tvrdým,
ťažkým pohľadom, akoby jej chcel nazrieť do duše.
Bola milenkou jeho syna; vedel o tom, bo Jano sa
mu už bol zmienil, že si ju vezme. Nemal nič proti
nej, ale teraz, vidiac ju sviežu, kypiacu zdravím pred
sebou, odrazu vzbĺkol. Čosi strašné sa pohlo v jeho
duši. Priskočil k nej, chytil ju za rameno a zatriasol
ňou.
– Katrena!
Katrena vyjavene hľadela naňho a on mrvil v zu-
boch:
– Bol u teba?
Zaváhala, ale pod jeho ťažkým pohľadom zatriasli
sa jej kolená. Zlomene vyhŕkla:
– Bol.
– Spal pri tebe?
– Spal.
– A vieš, čo to značí?
Podniesol hlavu. Ukázal na ňu prstom:
– Ty. . . Ty ho máš na svedomí!
Akoby kameň do izby padol. Katrena Zalčíková
klesla na kolená. Zopäla pred Štelinom ruky a zvolala: