logo-mini
Piata loď

Piata loď

Pátá loď je příběhem dětského dobrodružství, svět dospělých viděný dětským pohledem, tedy i s tím, co dospělí nevidí.

Ukázka

V noci sa mi často zdá o lodiach. O drevených lodičkách, ktoré vyzerajú ako namaľované a potom vystrihnuté z papiera, ako objekty z animovanej rozprávky, v ktorej sa môže stať čokoľvek. Sú kostrbaté, stlčené z hrubo otesaných dosák. Škáry medzi rebrami majú vymazané tmelom a všetky nerovnosti zakrýva hrubá vrstva kobaltovej modrej alebo bieloby. Pôsobia krehko a nestabilne, no prívetivo. Niekedy je ich súčasťou kabínka, v ktorej sa možno schovať, niekedy sú to len prázdne škrupinky bez vesiel a lán. Kolíšu sa na hladine, v stojatej vode bez prúdu, v bezvetrí. Keď sa prebudím, som mokrá a unavená, bolia ma ruky, akoby som celú noc plávala alebo veslovala. Vlasy mám zlepené, potrebujú šampón. Prebudím sa sklamaná a neuspokojená, s pocitom, že som vyplytvala veľa energie, ale nič som nedosiahla, ani dno, ani prístav. Spodné prúdy ma nezachytili a vietor sa krúti uväznený v nejakej kotline, ďaleko od vody.
Po prvý raz som lode videla pred takmer dvadsiatimi rokmi počas kratučkého odpočinku, ktorý bol viac zaváhaním v bdení ako skutočným spánkom. Zostal po ňom skôr pocit ako obraz, ľahká nevoľnosť. Bola som v záhrade, ležala som v tráve. Suché augustové byle ma bodali cez tenké tričko a ja som hrala takú moju jednoduchú hru, vydržať, kým sa nestane niečo banálne a predvídateľné – kým nedopadne list na niektorý konkrétny kus zeme, kým sa hrana tieňa nespojí s kameňom, kým nezapíska drozd. Ak sa tak stane, pohnem sa a poškriabem, ak nie, vydržím ležať bez pohnutia. Niečo ako bobrík mlčania. Čakala som, kedy sa ohlási ďalší vlak slabým signálom a potom prenikavým zvukom kovu leštiaceho iný kov. Pokiaľ sa ten dôverne známy zvuk neozval, nepohla som sa, ani tričko som si nenapravila, snažila som sa vydržať, aj keď som musela zaťať zuby, lebo stvoly boli ostré ako ihlice. Ležala som ešte asi päť minút, ruky doširoka rozhodené, skryté medzi polámanými steblami, otočené dlaňami k nebu. Cítila som, ako mi po dlani lezie mravec. Naostatok som sa trochu pomrvila, mravec zliezol z mojej ruky a ja som sa na chvíľku stratila v čase a priestore. Zdalo sa mi, že ležím na dne loďky. Loďka sa kolísala a uspávala ma. Spánok v spánku. Cez privreté oči som videla len modré nebo, čisté a iskrivé, okraje loďky a jedno veslo položené nado mnou, krížom cez okraje. Keď bude čas vstať, chytím sa oboma rukami vesla a vytiahnem sa nahor, napadlo mi. Kedy bude čas vstať? Ako to spoznám? Potom mi pomaly sa plaziaci tieň záhradnej chatky zaclonil oči a j som si uvedomila, že nado mnou niekto stojí, človek. Chvíľu som bola dezorientovaná, ale cítila som sa bezpečne. Pootočila som hlavu, zažmurkala a pozrela sa nahor. Nestál tam človek, stála tam jabloň a kúsok ďalej záhradná chatka. Jabloň sa knísala a ten pohyb presne zapadol do môjho sna. Zdala byť rozvetvená a hustá, lebo každý list bol zdvojený vlastným mihotaným tieňom, ktorý sa vytvoril v mojom oku. Dozrievajúce jablká viseli na konároch ako drobné ozdôbky, nepodarky, ktorým sa neušlo lepšie miesto na zemi. Ale stačilo zažmurkať, požmoliť si oči končekmi prstov a jabloni sa hneď vrátila jej

skutočná plodnosť. Jablká mi pripomenuli, že som v ten deň takmer nič nejedla. Oprela som sa o lakte a ešte raz na chvíľu zavrela oči. Vydržala by som tak ležať aj ďalšiu polhodinu, s konárikom zapichnutým pod lopatkou a možno aj dve hodiny, keby som naozaj chcela, keby som vtedy mala dôvod, keby sa so mnou napríklad niekto stavil. Napríklad o rožok alebo teplé kakao. Za to by som bola vtedy urobila čokoľvek. Mala som dvanásť rokov. Posadila som sa, pootáčala hlavu hore-dolu, doprava-doľava, aby som si uvoľnila stuhnutú šiju. Aj teraz to tak robievam, takmer rovnaké pohyby, až kým mi nelupne nejaká kostička, len teraz sa to volá kalanetika. Potom som natiahla ruku dozadu a v tráve nahmatala kruh udupanej zeme, lysinu na neporušenej žltozelenej ploche. Vyzeralo to ako miesto, z ktorého sa po rokoch podarilo odkotúľať sud, prázdne miesto bez vody a vegetácie. Pamätám si každý svoj pohyb, aj to, ako som prešla po hline niekoľkokrát dlaňou a všetko, čo vytŕčalo, som zatlačila a zarovnala prstami. Aj to, ako som sa potom prevalila a dlho sa na to prázdne miesto pozerala, akoby som sa chcela zbaviť pochybnosti, či tam naozaj je, alebo sa mi o ňom len prisnilo, kým som ležala v tráve. Mohlo sa mi predsa snívať o loďke, aj o tom malom hrobe. Lebo aj také niečo sa stáva. Človek leží, premýšľa a zaspí a spí aj hodinu, dve, dve hodiny života sa prepadnú do nejakej hlbočiny, z ktorej ich už nikto nikdy nevytiahne, aby sa dali prežiť s plným vedomím, lepšie, inak. Sen skombinu Niekoľko hrstí hliny a kameňov vyhrabaných detskou umelohmotnou lopatkou ochraňovalo mŕtve mača pred červami a muchami a mňa samotnú pred nástojčivou potrebou pozerať sa naň a vŕtať sa palicou v jeho načatom hrudníčku. Ležalo tam ešte teplé, pred bránkou susedovej záhrady, vtlačené do koľaje od pneumatiky, hmotnosťou susedovej motorky predelené na dve rovnaké polovice ako jaterničky stiahnuté povrázkom. So zaprášeným kožúškom a jednou nohou neprirodzene zalomenou. Keby nebolo očnej gule, zatúlanej ligotavej korálky vytlačenej z očnice, vyzeral by kocúrik tak ako vždy, rozvalený na príjazdovej ceste, lenivý, samoľúby a omámený slnkom, slepý k mojej dotieravej pozornosti. Čierny panter, Tracyho tiger.

Neváhala som dlho, lebo som vedela, že tú čiernu šmuhu nikto iný neodprace. A tiež som tušila, že sama by som neodolala nutkaniu zobrať paličku, nôž alebo záhradné nožnice a trochu sa v ňom ponimrať. So skutočným záujmom o to, čo je pod kožúškom, aké je to na dotyk, ako to vonia. Či je to ako mäso v školskej jedálni alebo ako porezaný prst. S vedomím, že robím niečo, čo sa naozaj nepatrí, nie takto vonku, bez bieleho plášťa, sterilných nástrojov a nádeje na oživenie.