logo-mini
Krasojazdkyňa

Krasojazdkyňa

Zrejme najvýraznejšie vystupuje do popredia sociálna rovina príbehu, v mnohom odkazujúca na realitu Divadla bez domova. Pokojne môžeme totiž čítať Krasojazdkyňu „len“ ako príbeh Karolíny, ktorej sociálny status je prinajmenšom problematický

Ukázka

Sedím na rozbitej lavičke neďaleko výbehu koní.
Je podvečer. Vo vzduchu cítim vodu. Slabučko
popŕcha. Akoby mi niekto nad hlavou rozprašovačom
zavlažoval muškáty. Je ticho. Len biely žrebec
vo výbehu hrabe do zeme tvrdým kopytom.
Je divoký a zlostný. Občas sa rozcvála a zúrivo zaerdží.
Volá na svojich bratov, ktorých už dávno zatvorili
do vyčistenej stajne. Je sám. Aj ja som sama.
Dívam sa na neho a dobre viem, že ho znervózňujem.
Mladé žrebce stareny neznášajú. Ani ja sa neznášam.
Na ruke posiatej stareckými škvrnami sa
lesknú kvapky vody. Vyzerajú ako priesvitné perly
hodené starej svini. Raz to muselo prísť. Teší ma, že
som sa nakoniec rozhodla. Ale trvalo to dlho. Nevedela
som nájsť toho správneho. Všetky kone boli
príliš krotké. Lenže potom doniesli tohto búrliváka.
Prerástol im cez hlavu. Pochopila som, že on je moja posledná šanca. Začnú ho cvičiť a prijazďovať.
A ak neskrotne, pomelú ho do salámy. On o tom
nevie. Pozoruje ma pyšným pohľadom a do mäkkých
nozdier vdychuje vzduch zmiešaný s mojím
pachom. Cítiť ma močovinou. Žrebec nahlas odfrkne
a rozcvála sa na opačný koniec ohradenej lúky.
V lete na nej rastú belasé čakanky. Aj zo mňa sa už
stala taká čakanka. Čakala som na smrť dosť dlho.
Lenže ona je potvora svojhlavá. Chce ma trápiť. Nasáčkujem
sa k nej teda sama. Bez pozvania. A tento
snehovobiely diablik vyhadzujúci zadkom ma
k tebe odnesie. Zhlboka sa nadýchnem do brucha,
aby som ovládla svoj strach. Pomaly kráčam k výbehu.
Žrebec sa ešte viac rozdivočí. Zúrivo pobehuje
sem a tam a v jeho očiach vidím zlosť. Je nádherný.
Stelesnenie nezkrotnej energie. Má mohutné svaly,
silné nohy a široký chrbát. Kráčam k nemu, on
ustupuje. Výhražne vykopne do vzduchu. Tlesnem
dlaňami. Odcvála na opačnú stranu lúky. Chvíľu
mi trvá, kým sa tam dotrepem. Tvár mám mokrú
od dažďa, po chrbte mi steká pot. Cítim únavu
a sklamanie. Čo, ak sa mi to nepodarí. Zodvihnem
zo zeme kameň a hodím ho po žrebcovi. Zúrivo
sa postaví na zadné a hrabe vo vzduchu kopytami.
Vedela som, že to vieš! Hádžem po ňom všetko, čo
nájdem. Paličky, borovicové šišky aj mokrú trávu.
Dráždim ho a hnevám, podpichujem, vysmievam
sa mu a vyplazujem na neho jazyk

Nadávam mu do zbabelcov. Je to súboj. Kto z koho. Ja len dúfam,
že ho vyhrá on. Stmieva sa. Nebo zalieva pompézna
indigová farba. Žrebec rozzúrene vyskakuje.
Na bruchu má sivú penu. Opľujem ho. To ho nesmierne
vytočí. Rozbehne sa rovno na mňa a ja mu
vykročím oproti. Strach mi vytláča oči z jamôk. Počujem
šepot. V povetrí lietajú strieborné pavučiny.
Na chrbte žrebca odrazu sedí moja babča. Milo sa
na mňa usmieva. Zastanem. Dívam sa do obrovských
vytreštených očí zvieraťa. Žrebec sa postaví
na zadné a ako v spomalenom filme mi tvrdým kopytom
udiera do hlavy. Bolesť ma omráči. Krv mi
zaleje oči. Padnem na zem. Chrčím. Žrebec na mňa
znova zaútočí. Zúrivo po mne skáče. Počujem, ako
mi praskajú kosti. Neznesiteľná bolesť mi tlačí jazyk
z úst. Dávim a zároveň sa dusím. Nekonečne dlho.
Všetko mi odrazu pripadá vzdialené. Cítim kľud.
Z dobitého tela sa mi začínajú odlupovať modmodré
fosforové vlásočnice. Pomaly stúpajú k oblohe. Ako
para z nedeľňajšej polievky. Babča ma nežne hladí
po tvári. Vznášam sa a lúka mi pripadá čoraz menšia
a menšia. Už necítim. Okolo mňa pobehuje tieň bieleho
žrebca. A chvostom premočeným od dažďa mi
vyťahuje spomienky z vyhasínajúcej pamäte.

Všetko si pamätám. Na temný tlkot srdca.
Na teplú vodu, ktorá ma hojdala v rytme jej
krokov. Červené svetlo prechádzalo cez tkanivo
brucha a šteklilo moje ešte nevyvinuté oči. Plávala
som v plodovej vode a občas sa pricucla k stene
maternice. Ako akvarijná ryba Ancistrus. Mama sa
vtedy zasmiala a do jej nohavičiek stieklo pár kvapiek
moču. Pamätám si to veľmi dobre. Ten pocit
absolútneho bezpečia a dokonalej súhry. Hojdanie.
Tlmené zvuky. Pomarančová chuť plodovej vody.
Boli sme spojené pupočnou šnúrou. Najdokonalejším
komunikačným kanálom vo vesmíre. Mala som
zodpovednú matku. Cítila, že som jej vydaná napospas.
Za celých deväť mesiacov si ani raz nezapálila.
A tak som rástla. Schovaná v teplej jaskyni som čakala,
kým hviezdne hodiny odbijú môj čas.