Politika a sranda

Najväčším sebaklamom politikov je ich predstava, že niekoho zaujímajú.

Hill

Keď sa človek bližšie zoznámi s politikou, má zvyčajne dve krajné možnosti. Plakať, alebo sa smiať. Plakať sa mi nechcelo, a tak som sa na politiku a jej aktérov pozrel z tej úsmevnej stránky. Život každého z nás je plný dramatických udalostí, ktoré nám nepridávajú na dobrej nálade. Prečo by ste si ju mali kaziť ešte aj pri čítaní tejto knihy, keď ja som sa pri jej písaní zabával?

Dilemu – politika ako dráma, či politika ako sranda – som vyriešil v prospech srandy. Už vidím jazykových puristov, ktorí mi vyčítajú slovo sranda. Osud srandy je však veľmi podobný osudu politiky. Všetci radi srandujeme, hoci väčšina nevie, čo skutočná sranda je. Rovnako radi politizujeme, hoci väčšina nevie, čo je skutočná politika. Srandujú ľudia, ktorí nedokončili základnú školu pre gramatiku, a srandujú aj slovutní jazykovedci. Napriek tomu sa dosiaľ nenašiel nikto odvážny, kto by srandu kodifikoval ako pevnú súčasť slovenčiny. Mám pocit, že je to preto, aby sme mali ustavičné výčitky svedomia. Od detstva mi znejú v ušiach upozornenia dospelých, že slovo sranda nie je spisovné. „Čo mám teda namiesto toho slova používať?“ pýtal som sa už ako dieťa a pýtam sa i dnes. „Zábava, žart, pestvo, psina, furtáctvo..?“ Možno v súvislosti s inou ľudskou činnosťou sa tieto synonymá použiť dajú, ale v súvislosti s politikou nie. Človek, ktorý to s politikou myslí vážne, nie je zábavný, nerobí pestvá či žarty, ale je na srandu. Rovnako ako politika sama osebe. Musíte sa na ňu pozerať z odstupu. Ak ste v nej, pripadá vám vážna. Podobne, ako keď ležíte na smrteľnej posteli. Keď sa vám z nej podarí zísť, smejete sa do popuku.

Ak politik povie, že Európska únia má päť či päťdesiat členov, že zdvojnásobí platy, že pošle vojakov do boja, len ak sa im nič nestane, ak politik v marci 1990 verejne vynadá tým, ktorí chcú samostatné Slovensko, a o dva roky volá tým istým ľuďom na slávu, nemôže to byť žart, pestvo ani psina. Je to sranda, ak nie dokonca prča, facina alebo prdel.

Oficiálne politika znamená riadenie vecí verejných na rôznej úrovni pre blaho občana. Takto ju definoval politológ Max Weber. Podaktorí tvrdia, že slovami „na rôznej úrovni“ mal Weber na mysli úroveň celoštátnu, regionálnu, až lokálnu. Po podrobnejšom štúdiu Webera som nadobudol dojem, že mal na mysli rôznu úroveň politikov. Som o tom presvedčený, pretože pre správu vecí verejných je oveľa dôležitejšia morálna a intelektuálna úroveň politika ako úroveň, z ktorej veci verejné spravuje.

Ak chcete byť v politike úspešní, musíte byť dostatočne bystrí, aby ste jej porozumeli, a zároveň dostatočne hlúpi, aby ste si nemysleli, že je dôležitá. Nijaký politik však nepripustí, že je hlúpy, a tak dôležitá je. V histórii sa vyskytli blúznivci, ktorí sa pokúšali stanoviť pravidlá politiky. Jediným pravidlom politiky pritom je, že nijaké pravidlá nemá. A ak by sa niekomu zdalo, že ich predsa len má, tak len preto, aby bolo čo nedodržiavať. Podobá sa vodnému pólu. Rozdiel je v tom, že kým v póle kopance, štípance, škrtenie, a dokonca pokusy o utopenie nevidíte, lebo sa dejú pod hladinou, v politike sa dejú aj nad hladinou a diváci sa na fauloch dobre zabávajú. A zdá sa, že občas sa zabávajú aj hráči.

Pre bývalého českého premiéra Miloša Zemana, jedného z najvzdelanejších a „najbonmotovejších“ povojnových premiérov Európy, je politika bojom s blbosťou, vrátane blbosti vlastnej. Takéto slová môže povedať len politik, ktorý má nielen vycibrený zmysel pre humor, ale je doslova srandista. Srandista je človek, ktorý si dokáže uťahovať i sám zo seba. Humorista si uťahuje len z druhých. Srandisti v politike prakticky nie sú, humoristov je o čosi viac a ostatní tvoria väčšinu, ktorá netuší, čo prvé dve kategórie znamenajú. Pritom sú presvedčení o opaku.

Zeman delí blbosť na tri stupne:

1. Prvý, najnižší stupeň blbosti je nevedomosť, k nemu patríme vlastne všetci, pretože niet nikoho, kto by vedel všetko. (Okrem OKS. Pozn. autora)
2. Druhý, vyšší stupeň blbosti označuje Zeman ako „pitomost“, čo do slovenčiny prekladám ako osprostenosť. Osprostenosť je duchovný stav človeka, ktorý nevie, že nevie. Táto kategória má šancu sa ešte vyvíjať.
3. Najvyšší stupeň blbosti je blbosť sama. Blbec nielenže nevie, že nevie, ale domnieva sa, že to musí všetkými prostriedkami hlásať. Podľa rozvinutej Zemanovej teórie sa tieto tri stupne dajú ilustrovať na príklade polovodičov. Nevedomec otvorene prizná, že nevie, čo je to polovodič. Osprostený sa pýta, čo sa pokazilo, keď to vedie len z polovice, a blbec (urazený) povie, že on sa ničím polovičatým zaoberať nebude a že si počká na celovodiče. Zbaviť sa hlupákov je nemožné, treba sa len pričiniť o to, aby spoločnosť bola podľa možnosti čo najviac sebavedomá. Platí doktrína Marka Twaina, že čím je spoločnosť sebavedomejšia, tým viac hlupákov si môže dovoliť.

Politika, sex a „ALKO IPV 1100 INOX“

Čestný politik je niečo také nepredstaviteľné ako čestný lupič.

                                                                                                      Henry Louis Mencken

Politika sa v mnohom podobá sexu. Predovšetkým v tom, že na obe tieto aktivity sa dá často myslieť. Pri pomyslení na sex či politiku sa dajú robiť rôzne užitočné veci. Osobne pri myslení na politiku najradšej čerpám žumpu. Kalovým čerpadlom ALKO IPV 1100 INOX. Prišiel som na to, že na rozdiel od hroznového muštu, v ktorom sa najhustejší kal usadzuje na dne, v žumpe je to naopak. Čím idete vyššie, tým väčšie kusy nachádzate. Najväčšie sú pekne vzájomne pospájané a spečené celkom navrchu. Vôbec im neprekáža, že sú z rôznych zadkov. Keď je ich v žumpe priveľa a hrozí, že začnú pretekať von, spustíte na dno kalové čerpadlo a vyčistíte ju. Ibaže zákon žumpy spočíva v tom, že nech čistíte akokoľvek, vyťaháte iba riedke. Najväčšie kalibre vytvoria na povrchu pevnú solidárnu škrupinu a s klesajúcou hladinou klesajú aj ony. Pokles na dno ich vzájomnú solidaritu upevní. Len keď sú na dne, pochopia, ako veľmi sa potrebujú. Môžete na ne striekať vodu pod vysokým tlakom, ale solidárnu škrupinu hustého nerozbijete.

Prvý zákon žumpy teda znie: „Najväčšie kalibre sú hore.“

Druhý zákon žumpy: „Čím je špina v žumpe dlhšie, tým je odolnejšia a solidárnejšia.“ Skutočnosť, že najväčšia špina je hore, nevylučuje, že riadna špina sa nenachádza aj na nižších úrovniach. Znalci žúmp si určite všimli, že ak do žumpy nalejú čistú vodu, bude to stále len žumpa. A naopak, ak do čistej vody nalejete výkaly, zasa to bude len žumpa.

Tretí zákon žumpy teda znie: „Žumpa je žumpa.“

A pridáme hneď štvrtý zákon: „Žumpa smrdí.“ Keďže sa väčšina tvári, že jej to neprekáža, dá sa s tým žiť. Na margo obhajoby žumpy uvádzam, že aj parfum síce vonia, ale to neznamená, že je dobrý na hnojenie.

Dúfam, že adepti politickej kariéry sa po prečítaní prvých riadkov nedajú odradiť. Pretože ako baník riskuje astmu, rybár reumu, psychiater mentálne narušenie, lekár či sestrička pri röntgene rakovinu, diplomat v rovníkovej Afrike maláriu, pracovník s cementom tuberkulózu, tenista tenisový lakeť, člen heavymetalovej skupiny hluchotu, riskuje politik degeneratívne ohnutie chrbtice. Je to však choroba liečiteľná.

Večný kolobeh politiky spočíva, podobne ako pri práci s ALKO IPV 1100 INOX, v čistení augiášovských chlievov. Augiášov chliev sa nikomu vyčistiť nepodarilo, pretože aj keby predchodcovia svojim nástupcom nijaký chliev nezanechali, nástupcovia si ho určite vytvoria. Ak nie, tak ho narýchlo urobia a zavolajú novinárov, aby ho nafotografovali či nakrútili a ukázali národu. Augiášovské chlievy sa delia na konzervatívne a socialistické. Liberálnych je oveľa menej, pretože konzervatívci aj socialisti si veľmi zakladajú na tom, aby víťazstvami vo voľbách smeli vytvárať augiášovské chlievy len oni. Augiášovské chlievy jestvujú odvtedy, odkedy jestvuje pluralitná demokracia. V totalite následník predchodcu nekritizoval, pretože predchodca aj následník bol zväčša ten istý, vládu zostavenú jednou stranou striedala vláda vytvorená tou istou stranou. Nevýhodou takýchto vlád bolo, že občania nemohli od odchádzajúcich predsedov vlád žiadať ani to, aby sa červenali. Predsedovia vlád, prezidenti či generálni tajomníci za totalitných režimov zväčša odchádzali z funkcií až nohami dopredu. V takej situácii bolo neetické žiadať, aby sa červenali. Od „nežnej“ revolúcie môžeme od odchádzajúcich politikov smelo žiadať, aby sa červenali.