Nina: Tridsaťšesť rokov, dve deti – učeň a učnica. Má byt kdesi v paneláku na Hornej Orave, aspoň tak hovorí. Absolventka gymnázia. (Nie je to isté.) Chyžná v hoteli vo Švajčiarsku, pomocná sila v kuchyni na Kréte, skladníčka v zeleninovom sklade v Rakúsku. Nikdy sa nezmieni o otcovi. Nikdy neukáže dom, ktorý postavila so svojím manželom a predala či oň prišla. Je to nejasné. Teraz pracuje v Skalníku v rodine Bela Čiapora. Má svoj zámer. Ja: Som Ira Walnerová. Bývam v bytovom dome v Bystrici na Skuteckého ulici. Skoro tridsať rokov som bola Irena Gelbová. Po rozvode som sa vrátila k dievčenskému menu aj priezvisku. Vychovala som dve deti, Koronis a ea. Manžela, ryšavého útleho Sašku Gelba zo skupiny vedúcich pracovníkov strategického podniku na strednom Slovensku, vyniesla „Nežná“ do funkcie obchodného riaditeľa. Saška výnosný podnik ešte zveľadil. Úhľadne zospinkovaný ako uzavretý, dobre vybavený spis, navlečený do tmavého obleku s hodvábnou kravatou, aký sa oblieka na pracovné obedy a na oficiálne príležitosti, oholený a ostrihaný, s vyleštenými nechtami prichádzal domov ako stelesnenie funkcie obchodného riaditeľa a ani nečakal, že ho ja budem vnímať inak. Sám seba pokladal za dobrého manžela, čo je už relikt v jeho kruhoch, kde kolegovia vymenili tri, štyri manželky. Som absolventkou pedagogickej fakulty s kombináciou slovenčina – hudobná výchova, s nadstavbou výtvarná výchova, takže viem kadečo, ale nič poriadne, a nemôžem sa rovnať absolventom konzervatória. Pokiaľ ide o umenie, mám zrejme intuíciu a inštinkt. Môj vzťah k umeniu by sa dal označiť skôr za posadnutosť než za zvládnutie študijných odborov. Umenie ku mne vystiera ruky, ťahá ma za prsty, pohlcuje ma (je to mystika?) a rozorvanú vypľúva na neznesiteľne drásajúcu cestu, na ktorej cez podrážku topánok cítiť každý kamienok, každú skalku, ešte aj štrk. Mystika ma fascinuje. Stále som však nedospela k vlastnému poznaniu, čo tento pojem obsahuje.
(Mystika = spojenie?) Fascinujú ma aj Ján urzo z Betlanoviec, ktorý v 16. storočí mienil v Sedmohradsku postaviť neuveriteľné stavby, a Maximilián Hell, narodený na Vindtšachte roku 1720. Žijem sama, aby som bola nablízku synovi, keby ma potreboval, vnúčatám, keby sa narodili, aby mi nič nebránilo prijímať návštevy, ktoré zostanú u mňa na celý víkend alebo na jeden či dva dni v strede týždňa, vtedy si víkend presuniem ako vrece zemiakov či košík s jablkami a spravím si pracovnú sobotu a nedeľu, čo ma zakaždým vyvedie z miery.