logo-mini
Hostina

Hostina

Osudy postáv sú posplietané, ich príbehy, podobné antickým mýtom, plynú pod povrchom obrazov navzájom previazaných vnútornými súvislosťami

Nina: Tridsaťšesť rokov, dve deti – učeň a učnica. Má byt kdesi v paneláku na Hornej Orave, aspoň tak hovorí. Absolventka gymnázia. (Nie je to isté.) Chyžná v hoteli vo Švajčiarsku, pomocná sila v kuchyni na Kréte, skladníčka v zeleninovom sklade v Rakúsku. Nikdy sa nezmieni o otcovi. Nikdy neukáže dom, ktorý postavila so svojím manželom a predala či oň prišla. Je to nejasné. Teraz pracuje v Skalníku v rodine Bela Čiapora. Má svoj zámer. Ja: Som Ira Walnerová. Bývam v bytovom dome v Bystrici na Skuteckého ulici. Skoro tridsať rokov som bola Irena Gelbová. Po rozvode som sa vrátila k dievčenskému menu aj priezvisku. Vychovala som dve deti, Koronis a ea. Manžela, ryšavého útleho Sašku Gelba zo skupiny vedúcich pracovníkov strategického podniku na strednom Slovensku, vyniesla „Nežná“ do funkcie obchodného riaditeľa. Saška výnosný podnik ešte zveľadil. Úhľadne zospinkovaný ako uzavretý, dobre vybavený spis, navlečený do tmavého obleku s hodvábnou kravatou, aký sa oblieka na pracovné obedy a na oficiálne príležitosti, oholený a ostrihaný, s vyleštenými nechtami prichádzal domov ako stelesnenie funkcie obchodného riaditeľa a ani nečakal, že ho ja budem vnímať inak. Sám seba pokladal za dobrého manžela, čo je už relikt v jeho kruhoch, kde kolegovia vymenili tri, štyri manželky. Som absolventkou pedagogickej fakulty s kombináciou slovenčina – hudobná výchova, s nadstavbou výtvarná výchova, takže viem kadečo, ale nič poriadne, a nemôžem sa rovnať absolventom konzervatória. Pokiaľ ide o umenie, mám zrejme intuíciu a inštinkt. Môj vzťah k umeniu by sa dal označiť skôr za posadnutosť než za zvládnutie študijných odborov. Umenie ku mne vystiera ruky, ťahá ma za prsty, pohlcuje ma (je to mystika?) a rozorvanú vypľúva na neznesiteľne drásajúcu cestu, na ktorej cez podrážku topánok cítiť každý kamienok, každú skalku, ešte aj štrk. Mystika ma fascinuje. Stále som však nedospela k vlastnému poznaniu, čo tento pojem obsahuje.

(Mystika = spojenie?) Fascinujú ma aj Ján urzo z Betlanoviec, ktorý v 16. storočí mienil v Sedmohradsku postaviť neuveriteľné stavby, a Maximilián Hell, narodený na Vindtšachte roku 1720. Žijem sama, aby som bola nablízku synovi, keby ma potreboval, vnúčatám, keby sa narodili, aby mi nič nebránilo prijímať návštevy, ktoré zostanú u mňa na celý víkend alebo na jeden či dva dni v strede týždňa, vtedy si víkend presuniem ako vrece zemiakov či košík s jablkami a spravím si pracovnú sobotu a nedeľu, čo ma zakaždým vyvedie z miery.

Nuž čo s tým? Mala by som horúčkovito pracovať. Sylvia Plathová po rozchode s manželom vo včasných ranných hodinách horúčkovito pracovala, kým ju nevyrušil krik či vlastne plač detí, ktorým sa venovala rovnako starostlivo ako príprave rukopisu básnickej zbierky Ariel, ktorej názov podvedome evokuje meno Gabriel či mená iných archanjelov, ibaže Ariel bolo meno koňa, ktorého Sylvia mala možno rada a ktorý ju zhodil na zem. Frieda a Nicholas boli Sylviine deti, ktoré mala rada a ktoré rovnako starostlivo ako rukopis zbierky Ariel pripravila na smrť, ktorú chcela aj nechcela. Pľuhy depresie! Som vidiečanka. Mám vidiecke rozmery, vidiecke školy. Význam slova „vidiek“ možno chápať aj ako to, čo je mimo Bratislavy. Ale aj Bratislava je vidiek vzhľadom na Viedeň či Paríž. Spolupracujem s časopisom Horizonty, naše regióny. Píšem do rubriky o osobnostiach zo slovenskej histórie, čítajú si to po dedinách, teda na vidieku.

Syn Theo býval v Bystrici na Kollárovej ulici, na ktorú sa dalo zájsť pešo zo Skuteckého. Potom si kúpil iný byt, aby bol ďalej od ľudí, odo mňa, od všetkého, aby unikol sám sebe. Aby unikol. Kedysi túžil mať svoj dom, svoju rodinu, svoju záhradu so psom. Málo míňal a sporil. Vtedy mi môj ešte manžel Saška Gelb povedal: „Raz ho niekto dobehne a on sa z toho zblázni.“ Ale v ničom eovi nepomohol. O peniazoch, čo mu požičal na kúpenie toho odľahlého bytu, tvrdil, že mu ich požičal jeden podnikateľ. Theo mu ich do haliera vrátil. Vtedy som podala žiadosť o rozvod. Ale prečo? Pýtal sa ma manžel, útly ryšavý Saška Gelb, obstojný strojár a ekonóm, teraz obchodný riaditeľ prosperujúceho podniku, človek, o ktorom sa hovorí, že je mužom na svojom mieste. Som ti neverný?! Bijem ťa?! Tak prečo?! Prečo?! Mala by si mať za manžela takého Joža Bodíka alebo Flóra Trnku. Potom by si uvidela! Áno, povedala som.

Čo „áno“? Áno. Čo znamená „áno“? Podám tú žiadosť. Pretože som povedal Theovi, aby vrátil peniaze, ktoré si požičal?! Vždy musí vrátiť peniaze, ktoré si požičia, keď si ich požičal! Vrátil ich, povedala som. Povedz mi… Čo, prosím?! Je tu niekto iný?! Bol tu niekto iný, ale o tom by som Saškovi nebola povedala, lebo o toho iného tu nešlo. Ani si ho nevšimol. Nešlo ani o to, že Saška odišiel cez veľkonočné sviatky, keď mala byť rodina pohromade, služobným autom na Ukrajinu, kde sa črtal výhodný obchod, že Saškovi počas cesty opuchli nohy a musel si kúpiť topánky, ktoré mu narobili pľuzgiere na podošvách, takže už vôbec nemohol chodiť, a odvtedy ho všade vozili ako medveďa. Dal sa rozvážať. Ale ani to nebola príčina. Saška sa premenil na funkciu, stal sa funkciou, medveďom – líškou, všetko mal pripravené a dovolené, prestal byť drobným ryšavým Saškom, čo ma vezme na hríby, keď na mňa prídu chmáry depresie, ktorý sa teší,