logo-mini
Don’t Touch!

Don’t Touch!

28 Povídek od 10 součaných slovenských autorek, které reprzentují současnou slovenskou literaturu psanou ženami.

Biela technika
Jana Juráňová

Čo máš pre mňa nové, moja? Šunčička, cesnaková nátierka, treska, zákusky. Slaninku si nechám na nočné blúdenie po byte.

Mlčíš, neodpovedáš. Nepýtaš sa, len ponúkaš, dávaš možnosti. Každý muž by ocenil tvoju ochotu a pripravenosť, no žiaden by nevedel s tebou zaobchádzať dosť šetrne a láskavo. Lebo veď, treba sa vždy postarať o to, aby si mala čo ponúknuť.

Sme kamarátky. Veľmi dobré kamarátky. Náš vzťah je jasný, čistý, priezračný, obohacujúci. Netreba sa v ňom donekonečna špárať a ustavične ho riešiť. Obom nám to takto vyhovuje. Kto sa takým niečím môže pochváliť?

Zájdem do obchodu, nakúpim, poriadne sa pri tom odreagujem. Donesiem to všetko domov. To je najťažšia fáza celého procesu. Na duši ma však blaží pomyslenie, že to robím len pre teba a pre seba. Nevykrmujem nijaké darmožráčske ovísajúce pivné brucho. Pivo nekupujem vôbec. No a potom to doma povykladám. Najprv pekne na stôl. Ešte raz sa pokochám pohľadom na pestrý sortiment. A začnem ukladať. Vajíčka do priehlbiniek na boku. Mlieko do vnútorného priestoru dverí. A dovnútra: majonézu, maslo, Ramu, nátierky, salámy, syry, paštéty, zákusky pekne zabalené, aby nenapáchli. Do spodného priestoru povkladám čerstvú zeleninu a ovocie. Niet nad zdravé stravovanie. Po tých všetkých údeninách a krémešoch…

Keď je to všetko pekne v tvojom vnútri, zatvorím dvere a pohladkám ťa po nich. Tak som to videla v akejsi reklame. Ale v tej reklame sa chladnička správala šialene. Vyvrhávala zo svojho vnútra všetko, čo je údajne nezdravé a ponechala si len akýsi syr, absolútne nemastný a neslaný, to už človek môže jesť aj lepidlo na papier pomiešané so zvyškami gumy, ktorou decko vygumovalo knihy na konci školského roku.

Ty však nie si šialená. Si správna. A tak, keď zatvorím tvoju vrchnú časť, tvoju hruď, kde prebýva tvoja duša, tvoje srdce… keď teda zatvorím horné dvierka, otvorím pokladnicu tvojho vnútra, tvoju základňu. A tam, do mrazničky pekne poukladám kuracie krídelká. Už len pomyslenie na to, ako ich budem vyprážať, alebo si ich urobím opekané na mandliach a sójovej omáčke, mi navodzuje pocity absolútnej blaženosti. Vždy je dobre, keď sa človek má na čo tešiť. Po chvíľke rozkoše povkladám dovnútra aj mrazenú zeleninu a napokon zmrzlinu. Tú s opraženými orechmi. „Tá je najlepšia,“ oznámil mi chlapík v obchode, ktorý sa prehrabával medzi mrazenými výrobkami. Ja som sa práve rozhodovala medzi straccatelou a jahodovou. Ani neviem prečo, poslúchla som ho. A predstav si, mal pravdu. „Všetky som už vyskúšal a zostal som pri tejto,“ oznámil mi. Milo som sa na neho usmiala a odkráčala som k pokladni. Už len to by mi chýbalo, nadväzovať v obchode nejaké zmrzlinové známosti. Zrejme si práve napĺňal svoju chladničku. Alebo chladničku pre celú rodinu. A keby aj chladničku len sám pre seba. Nikdy by som už nechcela žiť s chladničkou niekoho iného. Tobôž nie nejakého muža. A už vôbec by som žiadneho nepustila k tebe, moja milá, aby ťa vyžieral a obťažoval častým chodením, alebo dokonca, aby na mňa pokrikoval: „Podaj mi hento, podaj mi toto!“ Nikdy! Nikdy už nedovolím, aby sa k mojej Miluške niekto správal tak surovo.

Žena pohladká chladničku po rukadle na otváranie a potom po boku. Tam má magnetmi pripevnené akési odkazy – sama pre seba. Krv, cholesterol, srdce, vybrať lieky. Miluška jej vždy chápavo a jemne pripomenie, aby sa starala aj o svoje zdravie. Ešte že sú na svete také šikovné tabletky, ktoré to všetko dokážu vyrovnať. Pohladká ju ešte raz.

„Ani jeden chlap by sa s tebou nerozprával tak úprimne, od srdca k srdcu,“ pošepká jej. „Srdce na smotane si urobím v sobotu. Tíško si hudieš v mojej kuchyni, keď prestaneš, v byte je ticho, počuť iba tikot hodín a odkvapkávanie vodovodného kohútika, splachovanie u susedov…“

Keď v byte spolu osameli, koľko je to už? Sedem rokov? Bude to už osem. Zostala tam len ona a chladnička. Všetko ostatné si poodnášal preč. Spávala na akomsi čudnom ležadle a v noci sa strhávala zo sna. Ani sama nevedela, čo ju to vlastne zobudilo, no mala pocit, že v byte straší. V obývačke tikali hodiny. Inak bolo všade absolútne ticho. Občas niečo puklo v potrubí, občas niekto prešiel v byte nad ňou. A potom ten zvuk. Ako keby niečo spadlo, buchlo, zahrmotalo. Nevedela si to vysvetliť. Až po čase na to prišla. Chladnička, ktorá sa automaticky vypínala a zapínala a vydávala pri tom zvuky. Žila.

Keď ju po nejakom čase od odchodu svojho muža otvorila, zhrozila sa. Všetko tam páchlo. Tak dlho v tomto byte nikto nič nekonzumoval – okrem nejakých keksov, čo si kúpila cestou do práce v novinovom stánku. Chladnička bola plná zásob ešte z čias, keď verila v jeho lásku a vo svoju lásku a s láskou mu nakupovala… Mala vtedy v pláne pripraviť slávnostný obed asi k jeho narodeninám, už si ani nepamätá. Schválne zabudla, lebo si to nechce pamätať. Je to zbytočné. V každom prípade, v chladničke boli dosť veľké zásoby. Miluška – vtedy ešte nemala meno – bola prepchaná, zaťažená. Dlho ju nikto neotváral. On tam už nebol a jej nechutilo. Až keď prišla na to, čo v noci vydáva tie strašidelné, príšerné zvuky, otvorila ju a celý deň sa potom hrabala v jej útrobách. Vypla ju, nechala odmraziť. Kopu vecí povyhadzovala. Vyumývala ju octovou vodou. Zabehla kúpiť pohlcovač pachov. Potom nakúpila čerstvé potraviny. A skamarátili sa.

Tým sa začala nová etapa v jej živote. Už je to dávno. Za ten čas sa toho zmenilo málo a veľa.

Začíname sa podobať. A nevadí mi to. Nič ma nevyrušuje. Mám svoj denný režim: práca, nákupy, jedlo, spánok. On, ten, čo odtiaľto odišiel, ma už dávno nezaujíma. Niekedy sa stretneme. Len tak náhodou. Nevyhýbam sa mu, tým by som sama sebe len potvrdila, že je pre mňa ešte dôležitý. Nie je. Minule mi povedal, že vyzerám ako ty. Myslel si, že sa urazím. Chcel ma ponížiť. Nič iné nevie. Usmiala som sa na neho a poďakovala som sa mu za kompliment. Ktovie, prečo potrebuje urážať svoju bývalú ženu. Veď by mal byť šťastný s novou, štíhlou, čo drží diéty a jemu naopak servíruje samé dobroty. Z čoho môže byť až taký frustrovaný, že sa do mňa začal navážať, hoci už nemáme nič spoločné? Nenašiel svoje šťastie a teraz zapára? Žiarli? Nebudem nad tým rozmýšľať, no teší ma to. Zrejme si všimol, ako zo mňa priam sála skutočnosť, že ja, jeho bývalá, mám niekoho naozaj rada. Aj keď je to iba vec, predmet. Ale akéže iba. Akéže iba!