logo-mini
Café Hiena. “Plan odprowadzania”

Café Hiena. “Plan odprowadzania”

Próza zasadená do bratislavskej Petržalky (1. vyd. 2008) je modernou výpoveďou o citoch, pocitoch, potrebe chrániť, milovať a odprevádzať. Kniha bola preložená aj do češtiny, dostala sa do finále literárnej ceny Anasoft litera za rok 2008.

Živá petarda. Sused, ktorý býva v byte vedľa Iana a Elzy, je starší pán. Už roky si myslí, že Elza je Ianov syn. Zdraví ju bodro servus a občas ju udrie priateľsky do hrude. Sused naznáša petardy. Keď ich začnú deti odpaľovať, vybehne na lodžiu a kričí: „Ty vyjebanec!“ Stále dokola. Tak sa začína predvianočné obdobie v Petržalke : Tyvyjebanectyvyjebanecty. Sused nie je človek, je to v podstate svojská petarda. Kapsľa. Túto noc putuje Elza pred jeho dvere, aby nemusela cez stenu počúvať zábavný program v televízii. Prosí ho, aby to stíšil. Lesknú sa mu oči: kombinácia alkohol a slzy. „No neviem,“ hovorí povýšene, plný pozitívnej energie. „Je to program na pomoc Tatrám, tak som myslel, že všetci, že každý,“ fi ká sused. Elza odchádza, vojde do bytu, televízor za stenou už nereve. Teraz reve sused. „Kurvy maďarské!“ Stále dokola. Elza leží v posteli a tečú jej slzy. Dookola. Na pomoc Petržalke.
Petržalka je územie, kde čas nehrá rolu. Žijú tu tvory, o ktorých si ostatná časť zemegule myslí, že už neexistujú, že vyhynuli. Dobré aj zlé. Tváre švábov pripomínajú dinosaury, susedov hlas nevychádza z hrdla, ale z očných zubov šelmy. Elza vybehne na lodžiu, z koša vyberá fľašu a nakláňa sa na susedovu stranu. Pri stene stojí prázdne akvárium. Hodí fľašu do jeho stredu a uteká sa schovať naspäť do postele. Počuje, ako sused vychádza von, chvíľu je ticho. Elza sa trasie. „Modrý portugal,“ prečíta po chvíli z črepín začudovane sused. Potom padne mier na krajinu.
V petržalských bytoch hrajú a rozprávajú všetky steny. Osviežite si tu piesne, o ktorých ste si mysleli, že na ne svet už zabudol. Čas stojí, rádiá sú celé roky naladené na jednu stanicu. Čiarka, ktorá ju ukazovala na stupnici, sa časom prepadla do vnútra prístroja. Na dno skanzenu. Elza zistila, že v rádiu ešte aj dnes funguje program Hráme jubilantom. Pamätala si ho z detstva. Za socializmu ho mali naladený v každom kaderníctve. Elza prosí suseda, aby piesne a blahoželania nepočúval tak nahlas. Sused stojí medzi dverami v spodkoch, bosý. Plače. Pri dychovke si spomenul na svoju mŕtvu mamu.
Suseda chodia navštevovať dvaja synovia: „Sa preber, tatko! Ty odchádzaš! Čo je s tebou? Ty mi voláš cez českú sieť na eurotel do Rakúska? Veď to ja musím všetko platiť. Pozri sa na seba, ty kokso! Spamätaj sa! Niečo ti poviem a ty o dva týždne už nič nevieš.“ „Nehovor mi tu detaily! Detaily nechcem vedieť,“ prosí otec. Elza sa rozhodne, že synov vyčíha na ulici pred domom a poprosí ich, aby nevysielali svoje rodinné programy tak nahlas až do tretej ráno. Až po poldňovom postá-

vaní pri vchode zistí, že susedových synov nerozozná od iných petržalských mladých mužov. Všetci sú vysokí, nabobtnanej postavy, majú vyholené hlavy a ich tváre pripomínajú lievanec.
Elza: Územie za riekou mi pripadalo v detstve nebezpečné. S rodičmi sme bývali v Starom meste. Starý most je začiatok nevyspytateľnej cesty – chodník ľavej ruky zavesený nad priepasťou, v ktorej sa valí hnedá rieka. Hranica, kde sa nedeľná prechádzka mení na boj o holý život. Preto by po ňom mali chodiť len dospelí starší ako 18 rokov. Z mestského brehu často pozorujem Lunapark – Petržalskú bránu. Snažím sa uniknúť spaľujúcemu pohľadu sfíng. Strážia vstup a pritom predstierajú hravosť. Koníky, káčery a labute obrích rozmerov a farieb obiehajú v uzavretom nepriedušnom kruhu. Točia sa v diabolsky vymedzenej dráhe. Nad nimi rotujú kolá výskajúcich a kričiacich detí. Neúprosný točivý pohyb pohlcuje krajinu. Únik neexistuje – kolo sa nedá prelomiť. Zopár detí sa zle rozhodlo – kŕčovito sa držia nepoddajných šijí umelých koní a plačú. „Tak tomuto hovorím život,“ povie kolotočár, tvár vyvráti k nebu a pridá rýchlosť. V niektoré dni Lunapark vyzerá ako zavretý, pokazený. Funguje len zopár kolotočov a jedna strelnica. Po zablatenom areáli sa ponevierajú kolotočári. Tragické postavy pripomínajú Anglicko z čias, keď deti používali na čistenie komínov. V modrom voze autodromu si pri zrážke s červeným vyrazím dych. Otec mi vždy, keď sa stočí reč na kolotoče, rozpráva o labuti, ktorá sa odtrhla aj s dvoma maličkými deťmi.

Stará mama so mnou vojde do zrkadlového bludiska, a keď sa nám nedarí dostať von – žiadna cesta, žiadne dvere, zrkadlá nie sú okná, nič, stále len ja a babka, babka a ja a naše tváre v zrkadlách čoraz bledšie – začneme po pol hodine volať na pána, čo nám predal lístky, aby nás odtiaľ vyviedol. Aby nám ukázal cestu. Mama so starou mamou o pár rokov neskôr v Petržalke zablúdia. Nasadnú na správny autobus, ale v opačnom smere. Miesto do mesta ich unáša stále hlbšie a hlbšie do vnútra sídliska. Keď vydesené vystúpia, je už tma a sneží. Už nikdy sa nedostanú domov, už nikdy netrafi a von. „Prosím vás, ako sa dostaneme do Bratislavy?“ vyhŕkne mama na slečnu na zastávke. „Ale veď už ste… Tu ste v Bratislave,“ čuduje sa slečna. Mama sa bezmocne usmeje. „Ja myslím do mesta Bratislava.“ Keď sa dostanú za most, mama sa starej mamy spýta, či si všimla, akú zvláštnu tvár malo to dievča. Celkom ako nejaký tvarohový lievanec.
Keď sa chceme s Ianom prvýkrát spolu vyspať, povie mi, že býva v Petržalke. Ani sa nezachvejem. (Uvedomím si, že som sa nezachvela.)
Most je nebezpečný, najmä ak ho človek prechádza peši. Rieka je príliš blízko. Hranica medzi vodou a vzduchom je vyzývavá. Obávam sa, že zrazu len skočím. Bez prípravy, bez jedinej smutnej myšlienky, bez citoslovca hop, žiadna dráma či rozhodovanie – pravidelné kroky po moste proste len vystrieda skok.